„Mám jeden sen“ zaznelo v roku 1963 z úst amerického aktivistu za občianske práva Martina Luthera Kinga juniora a rovnakú vetu chcem teraz použiť aj ja. Mám preto naozaj jeden sen, sen, v ktorom stojím pred zrkadlom a zatiaľ čo sa v jeho hornej časti leskne logo spoločnosti Tesla ako odraz, ktorý do kúpeľne doputoval priamo z prívesku na chodbe zavesených kľúčov od auta, v tej druhej si všetok priestor uzurpovala moja brutálne zarastená tvár. Už roky naozaj túžim po pravej a dokonalej brade, s akou by ste mohli v zime páčiť bezpečnostné dvere alebo robiť exkluzívny cosplay na Kratosa. V tomto sne však voči realite figuruje hneď niekoľko významných komplikácií, z ktorých jedna je moja vlastná a samozrejme milovaná manželka, ktorá ma pri každom pokuse nechať to rásť tzv. husto a poriadne označí za odporného bezdomovca a druhá spadá do, v tomto smere slabšej, genetickej výbavy môjho tela. Existujú totižto jedinci, ktorým stačí odcestovať na exotickú dovolenku s minimálnou briadkou a po trojtýždennom popíjaní kokosovej vody za päť eur a škrabaní sa na zadku pricestujú nazad zarastení ako Amundsen (nórsky polárny bádateľ a nie fľaška vodky). Hold, niekomu je dané a inému nie, a preto tu teraz pred vami smutne stojím, zatiaľ čo sa mi v ruke potí najnovšia verzia kompaktného holiaceho strojčeka od firmy Philips a plánujem si zase raz oholiť ten sen rovno z tváre. V tomto prípade mám však pod tou vrstvou nesystematicky rastúcich hrdzavých fúzov aspoň jemný úsmev, keďže samotným aktom zabijem dve muchy naraz. Moja manželka sa nebude báť bezdomovca, ktorý sa jej vkráda do súkromia a ja vám budem môcť priniesť ďalší zo svojich erudovaných článkov na spotrebnú elektroniku. Ak je tam niekde medzi vami muž, ktorý má rovnaký sen ako ja, verím, že mu teraz, po sotva dokonalo vyrysovanej a okolím odsudzovanej brade, stečie aspoň malá slzička.
