Vždy ma zaujímali dve veci: dejepis a počítačové hry. A bavia ma aj dodnes. Evidentne aj dizajnérov. Mnohí z nich využívajú historické udalosti, viac či menej konkrétne alebo globálne, ako pozadie či „backstory“ pre svoje výtvory. Samozrejme, najatraktívnejšia téma je a bude 2. svetová vojna. Poľské štúdio Juggler Games, tvorené veteránmi herného biznisu, spojilo tieto moje hobby do svojho, treba povedať, indie produktu. Hra sa volá My Memory of Us a nebudem vás naťahovať, je to naozaj indie „behačka“. Zámerne použijem termín behačka, lebo v hre sa naskáčete minimálne. Ale o tom až potom.
Dej je spomienkou starého knihovníka na udalosti Varšavského povstania, respektíve povstania vo Varšavskom gete. Svoje spomienky rozpráva, teda číta z denníka zvedavej mladej čitateľke, ktorá mu kohosi pripomína. Pripomína mu kamarátku z detstva. Ich pekné a bezstarostné detské hry narušila okupácia mesta „zlými robotmi“, ktorí prišli nevedno odkiaľ.
Nemám chuť žartovať o téme okupácie a už vôbec nie téme holokaustu… Lenže poliaci, Varšavské štúdio Juggler Games, sa vyrovnalo s touto témou svojsky… Nedá sa povedať, že vtipne, hoc „smiech cez slzy“ v hre nájdete, ale skôr asi chceli zdôrazniť, že detstvo má byť pekné a treba sa tešiť z každodenných maličkostí… Z dejepisu a aj z tejto hry sa však dozvedáme, že do Varšavského povstania (resp. aj do povstania v gete) boli zapojené aj deti (rozumej do partizánskej činnosti a bojov) a mnohí z nich, možno väčšina, zomreli. Ako som hru hral a vnáral sa do deja, napadlo mi, že niečo podobné, akúsi „hru“ pre svojho synčeka, urobil famózny taliansky komik Roberto Benigni, čoby Guido Orefice vo filme Život je krásny (La vita è bella, 1997). Aby jeho syn prežil hrôzy koncentračného tábora, predstieral, že sa hrajú na schovávačku. Aj o tom táto hra My Memory of Us je. O okupácii, transportoch, koncentračných táboroch, povstaní a aj o udalostiach po povstaní (podzemnej sieti partizánov). Cieľom autorov však nebola lekcia dejepisu, ale príbeh. Ľudský príbeh, príbeh dvoch detí. Chlapčeka a dievčatka v nacistickými robotmi okupovanej Varšave. Tento príbeh je založený na skutočných udalostiach a osudoch. A už len v tom tkvie sila, odkaz hry…
Historické pozadie je nám teda jasné, ale treba povedať, že kulisy (grafiku a mechaniku) hry tvorí žáner zvaný pulp, presnejšie „Dieselpunk“. Je to vlastne akási odvodenina známejšieho Steampunku, ktorá kombinuje estetiku dieselovej technológie s retrofuturizmom (napríklad Tesla technológie) a postmodernizmom medzivojnových periód až do 50. rokov (20.storočia). Na rozdiel od Steampunku je však menej optimistický a hovorí, citujem: „predovšetkým o náckoch“. Nie je však menej dobrodružnejší. Spomeňte si na sarkastického Indiana Jonesa, čoby typického zástupcu tohto subžánru, alebo filmy Rakeťák, Brazil, Burtonových Batmanov, Sucker Punch, Smrtihlav, Mad Max, Svet zajtrajška, Hellboy, Iron Sky, Múmia… A prichádzame na to, prečo autori použili ten smiech cez slzy. Každé správne dobrodružstvo, boj proti zlu, je taký… Teda aspoň vo videohrách, komiksoch a filmoch.
Treba si uvedomiť, že o histórii by sme mali učiť aj naše deti. Na to je škola, ale škola nesupluje úlohu rodiča, hoc v niektorých sa využívajú na výuku už aj videohry. Creedy a podobne… No ale chcel som zdôrazniť fakt, že hru autori Juggler Games koncipovali ako „all ages“, prístupnú už od 7 rokov dieťaťa. Tie svoje by som od takýchto hrôz našej histórie viac-menej chcel ušetriť, ale som v miernom zdesení. Holokaust je len zložitou tematikou hry, hoc zabalenou v komiksovo-skicovej grafike alebo nejakom dobrodružnom retrofuturizme, ktorá je evidentne určená pre dospelých alebo najmenej stredoškolákov. Uletený rating. Čo ma však desí najviac, je hrateľnosť , ktorá je naozaj neviem kde. Je to v prvom rade dobrodružná adventúra, a dnes už (alebo od čias Dizzyho) nie je novinkou, že sa robia behačkové adventúry. Fajn. Tak nech tomu zodpovedá (ratingu 7). Ovládanie je na klávesnici otrasné a prináša veľa frustrujúcich momentov. Gameplay – strieda sa tu kvázi stealth (ktorý vlastne ani nie je stealth a plíženie je úplne nanič) s kvázi behaním (2-3krát skákaním) rozumej na škále pozerania skutočne pekných prostredí hry až po beh o život alá Rayman, s riešením logických hádaniek (priestorových – levelových) a minihrami. Úroveň hádaniek založených na sedliackom rozume akosi nefunguje… A sú ťažké, teda pre 7 ročných capartov určite. Aspoň teda 60% z nich, a to berte tak, že pre účely tejto recenzie som prešiel hru naozaj celú. Ale aspoň to nie je psycho-úlet ako dakedy boli Gilhodesove Goblinsi… Minihry sú iritujúce (hackovanie alá Pipemania a spol….), najhorší bol ale labyrint v kanalizácii, ktorý dieťa nemá šancu prejsť. Ale na druhej strane „racingové“ pasáže na mopede sú celkom podarené a pripomínajú mi jednu časť Indiana Jonesa. Takže jediné, čo vám ostáva, je posadiť si dieťa na kolená, tak ako ja, moju temer 5 ročnú dcérku, aby sa kochalo grafikou a počúvalo úžasný orchestrálny soundtrack. Vydržala asi tak 5 minút. Pripusťme možnosť pustiť dieťa (7+) k hre a z celkovo cca 3-4 hodinového gameplaya máte víkendovku a hádku z frustrujúcich situácií na krku. Alebo sa s ním zblížite… len si preboha kúpte gamepad. Sranda je, že hra akosi sleduje úspešnosť vašich pokusov a zrejme umelo náročnosť zníži. Ako kedy. Rozsiahlosť úrovní taktiež osciluje medzi jednou obrazovkou a doslova labyrintom uličiek v prostredí geta. Mapa by sa občas zišla.
Ďalšia škoda je, že autori nepridali funkciu lokálnej kooperácie alebo splitscreenu, keďže hra nám ponúka 2 postavy (chlapca a dievča) s trochu rozličnými schopnosťami. Takto by som si už spoločnú hru s potomkom vedel predstaviť. Ale čo ma bavilo v pozitívnom slova zmysle, je fakt, že dievča je tu silnejšie a vlastne vedie chlapca za ruku. Až na pasáže, kedy ju on „zachraňuje“. Herné aj neherné charaktery, dejové situácie sú zjednodušené, temer skicovité. Väčšia komplexnosť by nebola na škodu, ale My Memory of Us predsa nie je adaptácia Styrona.
Predsa len to všetko pozdvihuje a znova zachraňuje audiovizuál. Grafika je veľmi pekná, čiernobiela, doplnená o tretiu, červenú farbu (napr. dôležitých predmetov) v 2,5D. Niektoré pozadia a animácie rozličných prostredí, hoc minimalistické, sú prekrásne. Teda hlavne korešpondujú s vojnovou a retrofuturistickou tematikou hry a strohejšou dieselpunkovou atmosférou – poloprázdne ulice mesta, kde už je ale mierne cítiť hrozbu, no ľudia sa stále tešia aj z maličkostí, ešte smutnejšie ulice okupovaného geta, vojenské základne, vesmírne lode, kanalizácia. To všetko je pekne vyobrazené a emotívne podfarbené aj hudbou. Orchestrálny soundtrack je totiž veľmi sugestívny. Videli a počuli ste to ale asi mnohokrát, ak sa teda zaradzujete medzi fanúšikov indie titulov. A ako znalci žánru nečakajte dabing, ten je tu jedine v medzilevelových kreslených animáciách. Reč v hre je reprezentovaná symbolickými značkami v komiksových bublinách a viditeľnými emóciami, či „pazvukmi“ postáv.
V každom prípade, My Memory of US je jeden z lepších indií a audiovizuálu nie je naozaj čo vytknúť. Koreňom úrazu sú „all ages“ pokusy o herné mechaniky.
Inak som, ako nie veľký fanúšik indie, herným zážitkom aj dosť pozitívne prekvapený. Ale musím priznať, že ma niektoré pasáže rozhodili frustráciou, iné zas svojou emocionálnou sugestivitou. Hra má istotne mnoho dobrých nápadov a, chvalabohu, prevažujú tie dotiahnuté. Viem si predstaviť minimálne jeden sequel, ktorý by povedzme bol koncipovaný ako „openworld“, podobne ako v tematicky rovnakej hre Oddworld: Abe´s Oddysee…
Naše hodnotenie
Informácie o hre
My Memory of Us 2018
Hra My Memory of US je v podstate ľahkou, no nijako nezľahčenou interaktívnou výukou o hrôzach holokaustu a o „bežných“ hrdinoch 2. svetovej vojny, zabalená v kabátiku „Weird World War“. Ak ste fanúšikmi indie a neodradí vás nevyváženosť niektorých jej prvkov, je to vaša jasná voľba v záplave podobných titulov.
- Platforma: PC
- Žáner: adventúra, plošinovka
- Výrobca: Juggler Games
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Comgad