So zaplaveným mestom Oakmont skutočne nie je niečo v poriadku, ale nesúvisí to tak úplne s tajnými spolkami, rybími ľuďmi či hrôzostrašnými vidinami.
Spojenie Sherlocka Holmesa, veľkého, otvoreného sveta a Lovecraftovho univerza plného príšer znie ako recept na elixír úspechu. The Sinking City je, vskutku, plodom takejto „alchýmie“. Voda v hrnci však ešte nerobí polievku a dobrý recept nutne neznamená aj dobrý výsledok.
Atmosféra mesta je výborná, ale rýchlo zovšednie.
The Sinking City má veľké ambície, ale skromnejšie prevedenie, ktoré takejto hre jednoducho nesvedčí. Ukrajinskí vývojári z Frogwares si na seba veľkým, otvoreným svetom uplietli bič. A aby ich to bolelo ešte viac, z detektívky spravili nepodareného akčného hybrida s prvkami RPG. Po sherlockovských adventúrach sa jednoducho vrhli na niečo trúfalejšie, no z bazéna takpovediac skočili rovno do mora. Výsledkom je Sinking City, potápajúce sa mesto; aj keď jediné, čo sa tu potápa, je celkové prevedenie.
Ryba smrdí od hlavy
Po obsahovej stránke je Sinking City kombináciou detektívky na štýl Sherlocka Holmesa a fantasticko-hororového sveta H. P. Lovecrafta. Z hľadiska hrateľnosti v sebe titul kombinuje adventúru, akčnú hru a aj RPG v otvorenom svete: žiaľ, hra zvláda len to prvé. Ukrajinské štúdio Frogwares je totiž detektívnym žánrom notoricky známe. Teda, niežeby v ňom patrili medzi špičku, ale konkurencie veľa v tomto smere nie je a oni, popravde, iný typ hier ani nerobia. Záhadou teda je – možno ešte viac než to, čo sa vlastne v tieňoch „cthulhuovského“ mestečka 20. rokov deje – prečo Ukrajinci jednoducho nezostali pri riešení zločinov. The Sinking City je ako zbytočne nafúknutá žaba. Nech už idete v napoly zatopenom Oakmonte plnom netykaviek a príšer kamkoľvek, máte z toho úplne rovnaký dojem prázdnoty. Väčšina budov je zatvorená a v tých otvorenách nenájdete okrem vecí na kraftenie nič zaujímavé. Žiadny príbehy, záznamy z denníkov, nič, čo by rozprávalo nejaký príbeh. NPC postavy to celé ešte zhoršujú, pretože z nich priam kričí umelosť a nulová inteligencia. Keď sa mi – chybou hry, mimochodom – podarilo vylákať jednu z príšer na ulicu, nikto na ňu ani len nereagoval. Hra s takouto možnosťou evidentne ani nepočítala.
Inokedy som zasa prešiel okolo generickej bitky dvoch mužov, pričom jeden vyzeral, že sa snaží toho druhého okradnúť. Vyskúšal som sa do konfliktu zapojiť a útočníka som spacifikoval v domnienke, že padne aspoň slovo „ďakujem“. V The Sinking City sú však postavy, až na tie potrebné pre príbeh, ako narýchlo naprogramované roboty. Pokojne môžete uprostred ulice zastreliť policajta – síce sa bude brániť, ale keď padne mŕtvy do blata, každý v Oakmonte si ide opäť po svojom. Ľudia tam jednoducho majú pamäť ako zlaté rybky.
Umelá inteligencia NPC je žalostná a väčšina postáv slúži len ako bezduché kulisy.
Taký potenciál, také sklamanie
Počiatočná temná atmosféra mestečka, pri ktorom jednoducho už od pohľadu viete, že s ním niečo nehrá, ma uchvátila len na niekoľko desiatok minút. Aj temné, zatopené ulice plné mŕtvych rýb, odpadkov či stroskotaných ľudí sa za chvíľu opozerajú, ak sú inak impozantné kulisy všetkým, čo vám hra servíruje. Hlavná príbehová línia je prinajlepšom priemerná a pokiaľ ide o vedľajšie úlohy, nemal som ani najmenšiu chuť sa im venovať. Jediné, čo spestruje zážitok z hrania, je vytváranie záverov pri riešení prípadov. Hra vám totiž zvyčajne ponúkne viac než jeden možný koniec a vy sa musíte rozhodnúť, či napríklad udáte nepozorného strážnika, ktorý však počas dlhých nočných zmien vyrezáva drevené hračky pre opustené deti. Uznávam, že tieto voľby sú vcelku zaujímavé a nie čierno-biele; zdanlivo nemajú správne alebo nesprávne riešenie. Bohužiaľ, tento šedý morálny kompas do veľkej miery pochováva zlé rozprávanie príbehu, ktorý vám v príhodnom momente neukáže dôsledok vašich činov. Načo dávať hráčom do ruky voľbu, keď to scenár nedokáže rozvinúť a vy nemáte pocit, že ste reálne niečo zmenili?
Zaujíma tu vlastne ešte niekoho, kto je vrahom?
Príbehová línia sa po prvých hodinách zmení na rutinu. Hra vám povie – alebo aspoň naznačí – kam ísť, vy si na mape nájdete príslušné miesto, dáte si na neho značku, aby vám k nemu ručička kompasu smerovala, a idete. Najprv pešo, potom na člne. To je ako nepísané pravidlo. Na mieste zozbierate niekoľko dôkazov, spojíte si v hlave fakty a idete na ďalšie miesto, kde spravíte to isté. Napokon vo svojom „mentálnom kráľovstve“ – správne, teda vo vašej mysli – vytvoríte a pospájate dedukcie. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa však priebeh prípadu rekonštruujete nielen vďaka bystrému umu, ale aj svojim nadprirodzeným schopnostiam. Na zadok však z toho nikto nespadne, aj keď ide o jednu z tých lepších stránok hry.
Dookola opakujete tento istý vzorec, problémom je, že na to, aby to fungovalo, je potrebný naozaj chytľavý, kvalitný príbeh. A ten v The Sinking City absentuje – podobne ako hlavný hrdina, aj všetko okolo neho smrdí stereotypom. Súkromný detektív Charles Reed nemá ani Sherlockov intelekt a ani jeho humor. To prvé by ani tak neprekážalo – bývalý člen amerického námorníctva Reed je totiž po nehode „obdarený“ akýmsi „tretím okom“. Síce dokáže vidieť to, čo iní ľudia nie (čo z neho robí perfektného detektíva), ale ako hlavná postava je oničom. Videl som už panvice s väčšou charizmou.
Nadprirodzeno, tajné spolky a zločin sú kombináciou, ktorá jednoducho ide k sebe. Žiaľ, potrebujú aj niečo viac, aby sa táto hra vynorila zo všedných vôd priemeru.
Šialenstvo, ktoré je málo šialené
Okrem veľkej (a dosť prázdnej mapy), ktorú skúmate po vlastných aj na malom motorovom člne, tentoraz Frogwares do svojej novinky zakomponovalo aj súbojový systém či jednoduché kraftenie predmetov. Pokiaľ ide o vyrábanie nábojov či lekárničiek, ide o absolútne základné prevedenie. Súboje s nechutnými príšerami, ktoré sú síce pôsobivé, no je ich veľmi málo druhov, sú neohrabané a ťarbavé. Vizuálna stránka ešte ujde, ale animácie sú len ďalšou zo slabostí hry. Ani zdanlivo unikátny systém mentálneho zdravia, ktoré sa vám pri boji s príšerami či pri zapnutí detektívneho módu míňa, nie je pôsobivý. Čím horšie na tom ste, tým väčšie šialenstvo vás chytá a vy začínate mať vidiny. Je to skvelé po prvýkrát, no keď sa to začne každú chvíľu opakovať – a navyše s tými istými výjavmi – úchvatnosť sa rýchlo zmení na otravnosť. Opäť ide o dobrý, vysoko využiteľný koncept – keby mali ukrajinskí vývojári dostatok času, talentu či prostriedkov. The Sinking City by pokojne mohlo byť hrou roka či najlepšou detektívkou vôbec, no najlepšie, čo hra ponúka, sú zrecyklované detektívne mechanizmy zo Sherlocka Holmesa. Čo si Frogwares vzalo zo svojich predchádzajúcich hier, to tu funguje – čo však pridali ako nové, stojí zväčša za nič. Nebyť Cthulhu tematiky a Mythosu, pri dnešnej konkurencii by po The Sinking City siahli len skutočne skalní fanúšikovia sherlockovských detektívok.