Vôňa spálenej gumy, zvuky motorov vytočených vysoko nad 10 tisíc otáčok znejúcich ako nahnevané sršne a všadeprítomné napätie vďaka ostrí noža, ktoré delí géniov v sedlách nadupaných strojov od pádu a potupy. Presne také pocity sa, aspoň mne osobne, spájajú s pretekárskou sériou MotoGP a šialencami, ktorí neváhajú osedlať neskutočne rýchle a výkonné motorky, aby si zmerali sily so svojimi protivníkmi. Čo ale robiť, keď nie je človek natoľko bohatý alebo nebojácny, aby si na takýto stroj sadol v reálnom svete, no stále si chce užiť čosi z tejto atmosféry? Odpoveď samozrejme prináša štúdio Milestone, ktoré mnoho fanúšikov pretekárskych hier sleduje už dlhé roky.
Štúdio Milestone na poli pretekárskych hier nie je žiadnym nováčikom. Od svojho vzniku stihlo hráčom dodať stovky, ak nie tisíce hodín zábavy v herných sériách MotoGP, Ride alebo WRC. Dokonca, keď som zbežne prezrel stránku Wikipedia pre toto herné štúdio, prišiel som na zaujímavý fakt, a to, že titul MotoGP 19 je presne 50-tou hrou, ktorú pod svojím menom toto štúdio vydalo. Osobne som skôr fanúšikom hier, kde hlavnú úlohu hrajú vozidlá so štyrmi či viacerými kolesami, no ani dobrú motorkovú hru určite neodmietnem. Preto som hneď po nainštalovaní oprášil Xbox ovládač a pustil sa do hrania.
Vizuály ako sa patrí a pocit ako pri návrate domov
MotoGP 19 som testoval vo verzii pre počítač a môžem si iba pochvaľovať, ako táto hra vyzerá. Samozrejme, nie je to nič prevratné a aj niektoré rok či dva staršie tituly možno budú po stránke modelov MotoGP 19 konkurovať, no použitie Unreal Engine 4, tak ako aj pri minuloročnom kúsku, bolo stále veľmi dobrou voľbou. Od Milestone som už mal možnosť hrať Ride, Ride 2, Sebastian Loeb Rally Evo aj Valentino Rossi: The Game a takmer okamžite po spustení hry som začal nadobúdať pocit, akoby som sa vrátil späť domov. Domov, kde niekto znovu vymaľoval, popresúval pár skriniek a možno trochu upratal, no stále domov. Toto teraz nemyslím v zlom, určitý pocit familiárnosti pri spustení novej hry môže byť pri dlhodobo vychádzajúcich sériách len dobrý. A taktiež treba myslieť na to, že každé herné štúdio môže mať svoj vlastný rukopis, ktorý bude citeľný z každej jednej hry, ktorú vydá.
A kde si zajazdíme dnes?
MotoGP 19 je nielen pokračovanie série, ale aj pokračovanie snahy štúdia vylepšovať a zdokonaľovať svoj recept na pretekárske hry. Preto v tomto titule vidieť veľa vylepšení v porovnaní s predošlými titulmi. MotoGP ponúka viac motoriek, viac možností – rozšírené možnosti kariéry, multiplayer, online šampionát a v neposlednom rade aj chuťovku s názvom Historical Challenges, ktorej som sa nevedel nabažiť. V nich si môžu hráči na vlastnej koži prežiť tie najväčšie rivalstvá či momenty zo série MotoGP pretekov. Dokopy je v ponuke 19 oficiálnych okruhov od Le Mans cez Silverstone, ale napríklad aj Autodrom Brno či Sepang. Ďalej sú dostupné ešte tri historické okruhy, ktoré sa už nejazdia – Donington Park v Anglicku, Laguna Seca v Amerike a Circuit de Barcelona – Catalunya v Španielsku, takže núdza o hodiny a hodiny náročného jazdenia určite nebude. Čo ma potešilo, je rozdelenie kariéry na 4 časti, v ktorých môže hráč začať podľa svojich predstáv. Od začiatočníckeho RedBull Rookes Cup cez Moto3, Moto2 až po svätý grál a najvyššiu súťaž s názvom MotoGP. A komu by sa takýto začiatok zdal málo, má ešte na výber aj medzi štandardnou kariérou, kde si môže nastavovať obťažnosť a správanie motoriek či protivníkov, a PRO kariérou, kde sú takmer všetky možnosti natvrdo nastavené pre čo najrealistickejší (rozumej brutálne ťažký a frustrujúci) herný zážitok.
Kariéra a pocity z jazdenia sú skvelé, ale…
Skočiť do hry môže takmer každý. Zajazdí si aj ten najmenej skúsený hráč a možno si to aj užije. Najlepšie je však byť realistom a uvedomiť si, že motorkové hry nie sú úplne pre každého. Aj v reálnom svete na motorky sadajú len špecifické okruhy ľudí. Teraz samozrejme nemyslím malé skútre, ale na naozaj nadupané jogurty (superšport motorky, ktoré farebnosťou plastov pripomínajú kelímky od jogurtov a jogurt je taktiež poväčšine výsledná konzistencia ľudí, ktorí sa z takýchto motoriek vysypú vo vysokej rýchlosti). Hry s autami majú ešte stále široký záber, keďže autá využíva, alebo s nimi do bežného kontaktu prichádza oveľa viac ľudí. Preto hry ako MotoGP zaberajú naozaj malú medzeru na trhu a o to viac sa musia snažiť zaujať svojich fanúšikov. Keď už je totiž niekto milovníkom motoriek, oveľa skôr si všimne, že je stupačka na nejakom modeli motorky zle umiestnená alebo má motorka v hre iný zvuk ako v reálnom svete. MotoGP 19 našťastie toto všetko zvláda takmer na jednotku. Pocit pri jazdení, najmä pri použití konzolového ovládača, kde môže hráč lepšie ovládať náklon, brzdu a plyn, je naozaj skvelý. Veľmi dobre môžem zhodnotiť aj AI protivníkov, teda počítačovú inteligenciu, ktorá udáva ich správanie. V Milestone vraj svoje AI od základu prepracovali, a je to citeľné. Pri začiatkoch kariéry sú protivníci ešte umiernení, keď som aj spravil nejakú chybu, nesnažili sa ju za každú cenu využiť a samovražedne sa mi hádzať do cesty. S postupom času, tak ako som sa aj ja zžíval s motorkami a traťami, sa vylepšovali aj protivníci a ku koncu som už mal naozaj čo robiť, ak som chcel myslieť na predné priečky. Nanešťastie má táto hra svoje jedno veľké ALE, ktoré sa asi najviac prejaví v druhej polovici kariéry.
Opäť raz tá Milestonova päta
Viacero pretekárskych titulov, a teraz nemyslím len od tohto štúdia, trpí neduhom, ktorý sa nazýva rutina. Nuda. Opakovateľnosť. Rutina. Nuda. Opakovateľnosť. Ale to som vlastne už raz povedal, nie? Po odznení prvotného adrenalínu, naučení sa základov ako, čo a prečo funguje a zajazdení si niekoľkých tratí zrazu prichádza tá najobávanejšia temnota, akú hráči poznajú. Jednotlivé jazdecké víkendy zrazu začnú splývať do jedného, trate už zrazu takmer ničím nevynikajú a ja len sedím s ovládačom v rukách a premýšľam nad tým, či sa mi vlastne chce spustiť ďalšie preteky. Rôzne hry k tomuto problému pristupujú rozdielne, no pri hrách od Milestone to väčšinou bolo pridaním nejakej funkcionality alebo režimu, ktorý nie je bežný. Pri MotoGP to našťastie mierne zachránil už spomínaný režim Historical Challenges. Vždy, keď ma prestávala baviť kariéra, som si dal pauzu od postupovania po rebríčku šampionátov a išiel som radšej prežiť jeden z historických okamihov. V štyroch hlavných sekciách sa nachádza dohromady 60 špecifických pretekov. Každý s iným príbehom, inou motorkou, inými nastaveniami a iným cieľom. V niektorých treba predbehnúť určitého protivníka a nespôsobiť pri tom žiadnu nehodu, v iných sa nemôžete nechať predbehnúť a v ďalších sa zase pokúšate dosiahnuť čo najlepší čas. Ku koncu hrania sa mi ale už aj takéto odbočky mierne zunovali, čo ma mrzelo o to viac, keďže sa mi táto hra páči a spočiatku som si ju naozaj užíval.
Mierne pocity rozpoltenosti
Druhý malý neduh, ktorým MotoGP 19 trpí, je celková rozpoltenosť hry. Akoby sa v Milestone nevedeli rozhodnúť, či z MotoGP spraviť arkádovejší titul ako bol napríklad Ride a Ride 2, alebo sa chcú ťahať viac do simulácií. Jazdný model by sedel viac na simulátory, no možnosti prispôsobovania si motoriek, pričom mám na mysli výkon, ovládanie a ďalšie nastavenia, nielen vizuál, by zapáleným sim-pretekárom nepostačoval. Takto celkovo hra skončila podľa môjho názoru v jednom z tých najhorších možných postavení – na pol ceste medzi jedným a druhým štýlom, pričom v snahe zobrať si z každého to najlepšie ostala iba mierne nemastná, neslaná. Toto v spojení so spomínanou rýchlou stratou náboja po odohraní prvej polovice kariéry predurčuje MotoGP 19 do rúk hráčov, ktorí sú tiež tak trochu na pol ceste. Dostatočne zapálení pre túto formu športu, aby poznali hlavné mená slávnych jazdcov a užívali si verné zobrazenie motorkových pretekov na obrazovkách počítačov, ale nie natoľko veľkí fanúšikovia, aby sa nezačali rýpať v každom malom detaile a neprekážala im strata akčnosti v druhej polovici hrania.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Galéria