No konečne! Trvalo to síce až päť hier, no napokon to prišlo. Square Enix nakoniec predsa len vyslyšalo prosby fanúšikov, aby jednotlivé diely série remasterov Pixel Remaster dotýkajúcich sa prvých šiestich hier z dôb 8 a 16-bitov nezľahčovalo a Final Fantasy V Pixel Remaster vydalo takmer v rovnakej náročnosti, aká bola prítomná v SNES verzii. Rýchlosť levelovania, body skúsenosti, Job body, ceny v obchodoch – všetko rovnaké. Dôvod na radosť? Určite. Znamená to, že tým pádom je pixelový remaster piateho dielu po tejto stránke dokonalý? To ani náhodou. Dôvodom je, že ani pôvodná verzia nebola nijako náročná.
S náročnosťou pri Final Fantasy V je však potrebné byť všeobecne opatrný. Hra totiž obsahuje znamenitý systém povolaní, ktorý umožňuje prepínať si bez problémov povolania podľa toho, v akej profesii sa momentálne chcete zveľaďovať. To znamená, že náročnosť tejto hry veľmi závisí od zloženia vašej partie. Z toho dôvodu rád používam zhodnotenie obťažnosti Final Fantasy V prostredníctvom tej najtypickejšej RPG partie, akú môžete mať – bojovník, liečiteľ, kúzelník a zlodej. Je to v podstate zlatý stred, po ktorom ak sa vydáte, nebudete mať takú v prvej polovici, možno až blížiac sa k dvom tretinám hry, so súbojmi vôbec žiadny problém.
Ak už ale začnete kombinovať, čo určite začnete, nakoľko, kto by už nechcel hrať za krotiteľa zvierat, tanečníka, či chemika, tak sa vám môže stať, že predovšetkým súboje s bossmi sa môžu stať veľkou výzvou, nakoľko vaše schopnosti nemusia byť voči ich obrane a útokom veľmi účinné. Stačí nemať v kritickej chvíli schopnosť liečiť alebo používať kúzla tej najčernejšej mágie a už môže byť problém. Taktiež si ale hru môžete ešte viac zľahčiť tým, že skombinujete povolania mystického rytiera, samuraja a berserkera, pričom poslednej postave nastavíte červeného mága schopného používať bielu aj čiernu mágiu a z hry sa môže stať doslova prechádzka ružovou záhradou.
Vo Final Fantasy V záleží na tom, ako sa vyvíjajú vaše postavy. Na rozmanitosť prirodzene mysleli aj tvorcovia a preto bossovia častokrát oplývajú schopnosťami, ktoré môžu určité povolania negovať a robiť ich v boji prakticky nepoužiteľnými. Súboje s nimi bývajú veľmi zaujímavo nadizajnované, avšak predovšetkým v prvej polovici hry im podráža nohy fakt, že nemajú príliš veľa HP. Života majú len o trochu viac, než nejaký náročnejší bežný nepriateľ a z toho dôvodu sa také súboje skončia skôr ako stihnú naplno prejaviť svoj potenciál. S blížiacim sa koncom hry sa bossom rapídne zvyšujú životy aj ich schopnosti a súboje s nimi zrazu naberú „Dark Souls“ náročnosť.
Viem, že som túto recenziu začal zhurta a netradične, no táto informácia je asi tá najdôležitejšia z celého remasteru a chcel som, aby vynikla medzi ostatnými, zväčša nie pozitívnymi, ktoré už tradične (a bohužiaľ) patria k môjmu repertoáru pri recenzovaní hier série Pixel Remaster. Square Enix si na piaty diel vzalo poriadny kus času, nakoľko od vydania remasteru trochu slabšieho štvrtého dielu ubehli už dva celé mesiace. No výsledok je našťastie poznať. Táto verzia sa síce nevyhla technickým chybám, ktoré inak priznali aj samotní tvorcovia hneď po vydaní a sľúbili rýchlu nápravu, ktorá aj po čase aj prišla, no spomedzi piatich už vydaných hier sa radí medzi úplne tie najlepšie. Nakoľko hra bola už patrične „opatchovaná“, opravené bugy prirodzene nebudem rátať do konečného hodnotenia.
Príbeh hry sa začína krásne. Svitá, lúče slnka vítajú nový deň a na hradnej veži vidíme sladko spiaceho draka. Atmosféra je pokojná, doslova poetická. Nič nenaznačuje, že už o pár sekúnd sa všetkým ľuďom zmení život, a že následne môže byť ešte horšie, než už je. Kráľ Tycoon cíti niečo zlovestné vo svojich kostiach. Nakoľko nechce nechať nič na náhodu, nasadá na draka a letí ku kryštálu zodpovednému za element vetra. Prestrih. Neznámi piráti si uvedomujú, že vietor sa z ničoho nič zastavil. Prestrih. Neznámy starý muž v trasúcej sa jaskyni spoznal, že niečo zlé sa stalo s vetrom, a že si musí pohnúť. Prestrih. Kráľ prichádza ku kryštálu a ten sa z ničoho nič rozbije na márne kúsky. Prestrih. Obrovský meteorit sa rúti k zemi a len o vlások minie neznámeho chlapca, ktorý so svojim verným chocobom oddychuje pri ohníčku.
Nejako takto vyzerá jeden z najlepších úvodov do hry Final Fantasy vôbec. Spád deja je neuveriteľný, množstvo udalostí, ktoré sa dejú v jednej chvíli na začiatku, necháva pracovať fantáziu diváka na plné obrátky. Strih je rýchly, neviete, kto sú tie postavy, prečo hovoria, čo hovoria a čo s tým všetkým má prepánajána dočinenia meteorit. Posledná hra série, ktorú režíroval jej tvorca Hironobu Sakaguči, nenecháva od prvých sekúnd nikoho na pochybách, že toto bude epické fantasy dobrodružstvo s presahom priestoru i dimenzie, na ktoré si je treba vyhradiť minimálne 50 hodín čistého herného času.
Osobne nerád v recenziách opisujem dej a postavy. Recenzia podľa mňa nie je o tom, aby som v nej vyrozprával riadny kus príbehu, či porozprával vám o postavách, ktoré sa postupom príbehu menia. Správanie postáv i rozprávanie deja je dosť individuálne hodnotiť, nakoľko tu sa nedá exaktne zhodnotiť, čo je ešte dobré a čo sa tvorcom už vymklo spod kontroly, ako to v prípade hrateľnosti býva. Z toho hľadiska má podľa môjho názoru recenzia fungovať striktne striedmo. Čiže takto. Príbeh? Epický a uvoľnený. Postavy? Zábavné a správajúce sa prirodzene na svoj vek. Sumár? Zbožňujem to všetko. Mimochodom, tie zábavné postavy som myslel doslova. Final Fantasy V je na sto honov tá najvtipnejšia hra série vôbec, nakoľko postavy šaškujú, doberajú sa medzi sebou a nachádza sa tu hromada zábavných situácií, z ktorých niekedy dokonca vyprsknete na monitor. Aj keď áno, priznávam, aj humor je dosť individuálny.
Final Fantasy V je vo všeobecnosti jedným z najobľúbenejších dielov série. Dôvodom nie je však ani epický príbeh a ani humorné postavy, ale už vyššie načrtnutý systém povolaní. Tento remaster vychádza z pôvodnej SNES verzie, čiže dohromady si tu budete môcť odomknúť celkovo 22 rôznych tried. Ak ste už hrali mobilnú verziu, ktorá vyšla na Steame, tá má o štyri povolania viac – nekromancer, delostrelec, gladiátor a veštec. Tieto povolania vo Final Fantasy V Pixel Remaster nenájdete.
Každé z povolaní môže byť vylevelované a každý level vám pridá nejakú novú špecifickú schopnosť. Čo je na tomto systém skvelé, je to, že naučené schopnosti môžete používať, aj keď ste už presedlali na iné povolanie. Teda iba v tom prípade, ak si danú schopnosť nastavíte, pričom nastaviť si môžete vždy len jednu schopnosť (až na dve výnimky, povolania freelancer a mím). To znamená, že si takto môžete vytvoriť v iných RPG hrách nepredstaviteľné kombinácie. Môžete byť biely mág a vedieť používať tie najsilnejšie meče v hre a to z dôvodu, že si nastavíte schopnosť Equip Swords, ktorú ste si predtým odomkli ako rytier. Chcete byť nindžom a zároveň vedieť vyvolať Bahamutha, ktorého bez odomknutej špeciálnej schopnosti môže vyvolať len summoner? Môžete. Ak chcete, môžete si odomknúť Equip Bows pri levelovaní lesníka, aplikovať tú schopnosť na rytiera, ktorému dáte to najsilnejšie brnenie, následne ho zaradiť do zadného radu a používať tie najsilnejšie luky z bezpečia zadného radu, pričom vás ešte k tomu chráni to najlepšie brnenie. Systém povolaní vo Final Fantasy V je doslova studnicou nekonečných možností.
Samozrejme, každé z povolaní má určené aké zbrane môže v základe používať a aké brnenie si môže na seba obliecť, čiže tvorcovia predsa len nastavili určité hranice. Prirodzene, ako som spomínal, môžete ako biely mág používať meče. No aby bol meč najúčinnejší, musíte byť zaradený do predného radu, lenže ako biely mág nemôžete používať ťažké brnenie, čiže tým pádom riskujete devastačné zranenia, ktoré by ste neutŕžili, ak by ste mali toho mága zaradeného vzadu. Z druhého radu zase neudriete nepriateľa tak silno ako z predného. Všetko tu teda má svoje pre a proti a hráč ako taký sa musí naučiť robiť kompromisy.
Final Fantasy V je najdlhšou spomedzi prvých piatich vydaných hier. Obsahuje dohromady tri veľké mapy, ktoré sa vám postupne otvárajú a sprístupňujú tým niekoľko nepovinných lokalít a aj vedľajších úloh. Tie sa vám ale nikde nezapíšu, čiže si ich musíte držať zapamätané v hlave. Ako obvykle, je aj tu postup obmedzený prírodnými prekážkami ako moria, jazerá alebo hory, ktoré zabezpečujú, aby ste sa niekam nedostali, ak sa tam ešte dostať nemáte. Časom si však odomykáte nové spôsoby prepravy. Loďou sa budete vedieť plaviť, na chrbte draka budete vedieť lietať ponad vodu, avšak nie ponad hory, vzdušnou loďou budete vedieť lietať aj ponad hory. Dostanete sa dokonca aj pod vodu, pomocou ponorky.
Čo sa mi na tejto hre veľmi páči je to, ako vás hra odmeňuje za prieskum a zvedavosť. Len ak budete pozorní a skúmať čo sa dá, zistíte kde býva jedna z hlavných postáv, Bartz (spomínaný chlapec s chocobom na začiatku) a dozviete sa detaily z jeho minulosti. Len opätovným navštevovaním určitých lokalít sa dozviete dojemné detaily o vzťahu medzi princeznou a pirátom. To všetko je nepovinný obsah, ktorý objavíte, len ak hru skutočne hráte. Iba ak ste dostatočne zvedaví, zistíte, že na piane v krčme sa dá hrať, a len ak ste ešte raz toľko zvedaví, zistíte, že v inej krčme sa dá hrať tiež a že hraním sa zlepšujete! Hra vás do ničoho nenúti, ani vás k tomu vlastne nijako nepostrčí a dá sa povedať, že takéto veci stretnete v podstate len náhodou. A ja takéto náhody milujem!
S tým ide ruka v ruke dizajn dungeonov. Ten by som svojou komplexnosťou a zamotanosťou prirovnal k tým z druhého dielu. Dungeony v tejto hre často obsahujú rôzne odbočky do slepých uličiek, vyžadujú od hráča interakciu s pákami, posuvnými pásmi a podobne, aby sa dostal ďalej, pričom sa samozrejme môže dostať aj tam, kam nechce, pokiaľ zabočí inde, či použije interaktívne objekty inak. Predovšetkým záverečné štyri, ktorými si odomknete jedny z najlepších zbraní v hre, sú parádne. Škoda len, že záverečný dungeon je tak lineárny a pomerne fádny v porovnaní s predchádzajúcimi.
Trošku ma mrzí, že to objavovanie prostredia nie je spojené aj s objavovaním loru sveta. Predchádzajúce hry mali kopec postáv a kníh, z ktorých ste sa mohli dozvedieť detaily o svete a jeho histórii, pričom druhý a tretí diel doslova excelovali v takomto nepriamo rozprávaní príbehu. Final Fantasy V je bohužiaľ v tomto veľmi plytký. V podstate tu neexistujú žiadne knihy rozširujúce lore, a ani postavy, ktoré by vám prezradili čo to z minulosti. Hoci sa nájde pár výnimiek, predsa len príslovie „jedna lastovička leto nerobí“ aj tu potvrdzuje svoju pravdivosť.
Budem sa opakovať, no to najlepšie aj na tomto remasteri je hudba. Hoci je pravda, že systém povolaní jej dýcha na krk. O vylepšený soundtrack sa postarali niekoľkí japonskí skladatelia, pričom dohľad nad prácou mal samotný Nobuo Uemacu. Každá zo skladieb je perfektne zvládnutá a ťažko na hudbe hľadať niečo zlé. Snáď len prvý bojový motív má možno o decibel nižšiu hlasitosť než zvyšok soundtracku, čo ma trošku na začiatku rušilo, no dá sa na to zvyknúť. Ak sa pýtate, že ako dopadla slávna skladba Clash on the Big Bridge? Je to doslova zhudobnené nebo.
Graficky je na tom hra miestami skutočne vynikajúco, avšak to sa nedá povedať o vizuále ako celku. Ak originálnu hru poznáte, už pri prvej scéne sa začnete chvieť, keď uvidíte pridané sviečky v oknách, krásne dopĺňajúce obraz nehy a pokoja. Všimnete si, že polovica hradu je viditeľne zaliata vychádzajúcim slnkom, pričom druhá strana hradu je slnečnými lúčmi ešte nedotknutá. Uvedomíte si, že celková paleta farieb je omnoho príjemnejšia na oči, jemnejšia a celkovo pôvabnejšia.
V lesoch zočíte hýbajúce sa tiene listov na tráve, uvidíte lúče predierajúce sa cez koruny stromov, niekde vás stretnú zmenené textúry, inokedy vhodne doplnené prostredie ako lúčne kvety, rôzny porast a podobne. Bohužiaľ, toto sa nedá povedať o všetkom, nakoľko mapa sveta je natvrdo prevzatá z GBA verzie, pričom do nej neboli pridané žiadne detaily. Square sa ani neunúvali zmeniť jas, respektíve nasvietenie a teda vás čaká kontrastné prechádzanie z až neprirodzene svetlej mapy sveta do prostredia, ktoré je neporovnateľne temnejšie, hrajúce tmavšími farbami. Veľkú prácu si tvorcovia nedali ani s interiérmi budov, nakoľko v týchto prípadoch zmenili maximálne tak nejakú stenu, či podlahu. Sprity príšer sú v podstate tiež priamo vzaté z GBA verzie, zvyčajne bezo zmien, či úprav.
Nakoniec si už tradične nechávam zhrnutie toho, čo prináša Pixel Remaster. Ak ste čítali moje predchádzajúce recenzie, tak viete, čo čakať aj od piatej časti. Skryté chodby sú odhalené akonáhle do nich vstúpite (v pôvodnej hre ste museli ísť s postavou naslepo), a to aj tie, v ktorých priamo nie ste, no nachádzajú sa zhodou okolností na rovnakej obrazovke, pohyb postáv je o čosi rýchlejší, všade je prístupná minimapa, ktorá sa nikdy nedá úplne vypnúť, uložiť si prostredníctvom quicksave môžete hru kdekoľvek, netreba vám k tomu save point, je tu prítomný CRT filter veľmi agresívny na oči, či v neposlednom rade aj dodnes neopravený veľký problém s fungovaním bezdrôtového ovládača Xbox One Controller. Je možné, že nefungujú aj iné, no k dispozícii som mal len tento.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
FINAL FANTASY V PIXEL REMASTER 2021
- Platforma: PC
- Žáner: RPG
- Vývojár: Square Enix
- Vydavateľ: Square Enix