RECENZIA: Pentiment klame telom a neprináša všetko z toho, čo sľubuje

RECENZIA: Pentiment klame telom a neprináša všetko z toho, čo sľubuje

 

Obsidian Entertainment je už dlhé roky stálicou na hernom poli. Na troskách Black Isle Studios vznikla nová herná entita, ktorá sa rovnako ako už spomenuté zaniknuté štúdio zameriavala predovšetkým na RPG žáner. Toť bola ich aj prvotina Star Wars: Knights of the Old Republic II – Sith Lords, po ktorej nasledovali kúsky ako Neverwinter Nights 2, Fallout: New Vegas, séria Pillars of Eternity či The Outer Worlds. Obsidian je ale známy aj niekoľkými, povedzme experimentálnymi hrami, ktoré sa vymykajú jeho tradičnému portfóliu. Spomeňte si napríklad na akčné multiplayerovky Armored Warfare a Grounded. V súčasnosti, keď štúdio pracuje na vysoko očakávaných RPG tituloch Avowed a The Outer Worlds 2, sa rozhodlo pre ďalší experiment v podaní vizuálnej novely Pentiment.

Ihneď zabudnite na to, čo ste o hre doteraz možno počuli. Pentiment nie je ani role-playing hra, hoci si môžete sami vybrať kultúrne i sociálne pozadie hlavného hrdinu Andreasa Malera, a nie je to ani adventúra, hoci sa z pohľadu na to, ako sa hrá, môže na prvý pohľad zdať. Pentiment je vizuálna novela s úplne minimalistickou hrateľnosťou a konzekvenciami, ktoré majú najmä iba kozmetický ráz. Pentiment je titulom o obyčajných sedliackych ľuďoch, ktorí zažívajú turbulentné časy 16. storočia v dedine na úpätí Álp, a o opátstve týčiacom sa nad dedinou, ktoré v sebe ukrýva nejedno tajomstvo.

Ak by som mal Pentiment opísať, asi by som povedal, že je to odľahčená verzia role-playing monumentu Disco Elysium, ale je zbavená všetkých RPG prvkov, inventára, stromov schopností, zbierania predmetov i filozofického podtónu. Rovnako ako Harrier Du Bois, aj Andreas sa často sám seba v mysli pýta, ako má v určitých situáciách zareagovať, pričom mu napovedajú tri postavy – Beatrice, Sokrates a Svätý Grobián, ku ktorým sa občas rád utieka vo svojich snoch. Bez ohľadu na to, aké pozadie Andreasovi vyberiete, bude utrápeným človekom, ktorého ťaží až prílišný rešpekt k svojmu prísnemu otcovi i žena, ktorú si má vziať za manželku, hoci ju ešte nikdy nevidel. Oproti Disco Elysium však Pentiment nie je po tejto stránke tak prepracovaný. Predsa len vnútorné monológy a hádky so všemožnými "ja" boli v Disco Elysium niečím skutočne nevídaným. Na druhej strane, Pentiment rovnako tak ponúka vždy niekoľko možností, ako sa dopracovať k riešeniu, a to kombináciou vašich rozhodnutí a voliteľných vlastností hlavnej postavy na začiatku hry. Kvôli tomu hra tak trocha to miestami pripomína Deus Ex. No dobre. Viem, že teraz už trocha preháňam.

Andreas Maler je v prvom rade umelec, maliar, ktorý pracuje v miestnom opátstve na svojom majstrovskom diele, knihe, ktorú prepisuje pre svojho zákazníka a zároveň aj ilustruje. Tassing nie je jeho rodné mesto a ani tu nežije, je tu len prechodne počas svojho Wanderjahre. Keď ho dokončí, odíde späť do ruchu veľkomesta Nuremberg. Zatiaľ žije u sedliakov Gertnerovcov na ich farme. Jeho život je pomerne stereotypný, hoci rôznorodé povahy miestnych ľudí ho dokážu prebrať z letargie. Jedného dňa však dôjde v kláštore k vražde baróna Rothvogela, ktorý sa prišiel pozrieť na jednu z kníh, ktorú si objednal, a veci naberú strmhlavý spád. Samozrejme, nie sú žiadni priami svedkovia, len jeden mních, Andreasov kolega, ktorý bol prichytený s nožom v ruke nad jeho mŕtvolou. Andreas si je však istý, že to brat Piero urobiť nemohol, preto sa po pravde rozhodne pátrať na vlastnú päsť.

Keďže som hru prešiel trikrát za sebou, môžem bez problémov povedať, že v Pentiment o žiadne vyšetrovanie nejde. Teda, nejde oň v priamom slova zmysle. Hra je založená na vypočutí dostupných svedkov a konečnom rozhodnutí, kto to spravil. Bez toho, aby som prezradil nejaký spoiler, poviem vám, že nikdy neodhalíte, kto zabíjal. Skutočne to nie je spoiler, ale herná featura, keďže ju predstavil sám režisér John Sawyer. Ten chcel, aby sme sa vcítili do tej doby, kde neboli žiadni skutoční vyšetrovatelia a ani pokročilé forenzné metódy riešenia zločinov. Boli to ťažké, tvrdé a často nespravodlivé časy. V hre preto skúmate len možné motívy podozrivých, no k skutočnému odhaleniu pravého vraha nikdy nedôjde. Tvorcom sa ale skutočne verne podarilo vykresliť tú svojskú búrlivú dobu plnej vzbúr sedliakov proti panstvám, kresťanských reformácií a spomienkam na dávne pohanské časy. Na svoje si prídu aj našinci, nakoľko niektoré postavy majú súvislosť s vtedajšou Bohemiou, a dokonca začujete (teda, prečítate si) aj trocha češtiny.

Hra je rozdelená na akty a tie na kapitoly, pričom každý z aktov sa odohráva o niekoľko rokov po tom predchádzajúcom. Prostredie i postavy sa tak vyvíjajú, spoločenská situácia sa mení, niektorí obyvatelia dospievajú, iní sú už po smrti. Každý z aktov má určitý časový limit, počas ktorého vediete vyšetrovanie predtým, než sa skončí a stane sa niečo dôležité pre príbeh. Nejde ale o odpočítavanie v reálnom čase. Aktivity ako jedenie, spanie či akcie spojené s priamym vyšetrovaním motívov vždy zaberú nejaký čas, čo má dopad na jednotlivé časti dňa. To má za dôsledok, že napríklad v noci nemôžete osloviť NPC postavy, keďže spia a ich domy sú zamknuté, tak musíte až do rána drichmať aj vy. Ak však viete, ako máte hrať a kam v danom momente ísť, jednoducho ak si viete dobre zorganizovať čas, nebudete mať problém prísť na všetky motívy. Škoda len, že hra núti vyšetrovať toľko, koľko sa dá, len aby sa herný čas posunul až na koniec príbehom vytýčeného okamihu, kedy vyšetrovanie končí. Nakoľko je táto hra dosť o opakovaných hraniach, ak teda chcete objaviť všetky nitky pohnútok vedľajších postáv a vidieť všetky konsekvencie, mrzí ma, že neponúka možnosť zmeny času bez nutnosti pracného opakovaného vyšetrovania všetkých postáv, ktoré som pri opakovaných hraniach robil skutočne už len preto, aby som posunul čas.

Otázkou teraz ale taktiež je, prečo by ste to ale robili. S vedomosťou, že nikdy nenájdete dôkazy odhaľujúce skutočného vraha, sa hra mení "len" na ukážku konzekvencií po tom, čo sa stane, ak niekoho obviníte. Nikdy avšak neodhalíte, kto bol skutočne za tými hriešnymi činmi. Iste, nie je pekné pozerať na popravu človeka, o ktorom viete, že mal motív, ale nenašli ste žiadne dôkazy jeho viny, no keďže viete, že tie dôkazy nenájdete nikdy, tak ako hráči môžete iba pokrčiť plecami a pôjdete ďalej. Ono ani to odhaľovanie motívov nie je nejako obzvlášť zložité. Gro hrateľnosti tkvie len v dlhých konverzáciách a jednoduchých herných pasážach, medzi ktoré patrí napr. zbieranie vetvičiek zo zeme, upravenie polohy obrazov na stene či nájdenie skrytej chodby. Čím dlhšie tento kúsok hráte, najmä ak to robíte už druhýkrát, nadobudnete, čo sa hrateľnosti týka, pocit akejsi plytkosti celého projektu, ba priam by som povedal naivnosti. Sám režisér Josh Sawyer sa v rozhovor vyjadroval, že nechcel, aby bola hra zložitá. Mám pocit, že s tým jeho rozhodnutím zašiel až priďaleko. Na druhej strane, o filozofickej hĺbke hry a preberaných témach tu ale nehovorím. Pentiment je po tejto stránke skutočne skvelá hra hodná zamyslenia.

Pentiment klame telom. Iste, srdce má veľké, o tom niet pochýb, a cítiť v tom lásku tvorcov a ich snahu priniesť jedinečný zážitok. V rámci portfólia Obsidian Entertainment o jedinečný titul, samozrejme, určite ide. Už vizuál, pripomínajúci rozanimované fresky, je prekrásny a určite by som ho chcel znova vidieť aj v iných hrách, napríklad aj v Pentiment 2. Najmä rôzne typy písma, ktoré charakterizujú postavy, sú zaujímavým nápadom, a potešia aj výnimočné detaily ako opravovanie preklepov počas toho, ako sa dialógy vypisujú v dialógových bublinách. Hra ide dokonca tak ďaleko, že jednotlivé spoločenské vrstvy obyvateľov majú svoj vlastný font. Alebo ide o to, ako Andreas vníma postavy navôkol neho? Z času na čas sa totiž postavám font zmení, keď hlavná postava zistí o inej niečo zaujímavé. Dobrým príkladom je pastier Tils, ktorý oplýva sedliackym fontom, avšak akonáhle Andreas zistí, že vie čítať, aj keď len v nemčine, font sedliaka sa zmení na krajší, honosnejší. Takéto detaily dodávajú hre život a vám úsmev na tvári. Všetky takéto malé nuansy nepostrehnete ani po dvoch prejdeniach. Späť ale k tomu, čo som načal na začiatku. Hra klame ale v tom, čo ponúka. Konzekvencie sú len kozmetické a zahŕňajú buď iba niekoľko zmenených viet, alebo v tom lepšom prípade miesto, kam budete chodievať spať. Hlavnú kostru príbehu však nikdy nezmeníte. Nezmeníte hlavné udalosti, situácie, ktoré nastanú, ani správanie postáv, ktoré tieto situácie vyvolajú.

Toto uvedomenie si je o to smutnejšie, že rozvíjanie deja je hlavným elementom titulu. V Pentiment len chodíte od postave k postave a preklikávate dialógy. Tých pár minihier, ktoré som spomenul, hoci sa vlastne zdráham použiť to slovo, pretože v skutočnosti to žiadne minihry nie sú, na tom nič nezmenia. Ak sa vám zdala séria Pillars of Eternity ukecaná, na Pentiment sa radšej ani nepozerajte. Je to hrubá kniha bez ilustrácií, v ktorej sa sami rozhodujete, na ktorej strane budete pokračovať ďalej. Vzhľadom na to, že tu ide len o osudy postáv a príbeh, sa tvorcovia s týmto námetom mohli rozhodne viac pohrať, aby sa postavy a príbeh následkom vašich rozhodnutí skutočne menili. Veď o nič iné tu ani nemalo ísť. Aby som ale nebol len negatívny, konsekvencie sa tu samozrejme objavujú. Ak dáte popraviť jedného podozrivého, druhého, či nejakého iného, vždy sa to odrazí na tom, v akom stave bude jeho rodina, či, dajme tomu, komunita, v ktorej sa nachádza, v ďalšom akte. Takéto konsekvencie sú samozrejme fajn, ale nie je to nič, čo by menilo príbeh. Neviete zmeniť osud celej dediny, neviete zmeniť osud opátstva, neviete zmeniť osud samého seba. To je, čo som ja očakával od Pentimentu predovšetkým, a to je aj dôvod, prečo je konečné hodnotenie také, aké je.

Hra niektoré vaše odpovede označí vetou „This will be remembered“ a v nejakej situácii v budúcnosti to použije buď vo váš prospech, alebo proti vám. Ide o niečo ako checky v RPG hrách. Záleží síce teda na tom, čo hovoríte a komu to hovoríte, avšak len v týchto konkrétnych situáciách. Ak Pentiment skúšate prvýkrát, nikdy vopred neviete, či daná odpoveď bude zapamätaná a keďže hra sa pritom neustále automaticky ukladá do jedného save slotu, nemôžete loadovať a skúšať rôzne kombinácie. Mám pocit, že tvorcovia chceli dosiahnuť, aby ste s vašimi rozhodnutiami žili. Ale pst, tento systém sa dá zlomiť. Prezradím vám jeden trik. Ak sa vám vaša odpoveď nebude páčiť, ešte počas rozhovoru jednoducho vyjdite do hlavného menu a načítajte poslednú uloženú hru. Keďže sa hra ukladá pri prechode na každú novú obrazovku, od momentu savu do momentu kľúčovej udalosti v rozhovore vždy ubehne rádovo len niekoľko desiatok sekúnd, čo sa dá bez problémov pretrpieť. Avšak konzekvencie vašich rozhodnutí, ktoré uvidíte v budúcnosti, už zmeniť nedokážete.

Všimol som si aj pár vecí, ktoré neboli veľmi konzistentné, resp. príliš logické. Napríklad jeden check súvisí s malým dievčaťom, ktorému ste jednu hovorili príbeh podľa vášho výberu. Ak sa dievčine po siedmich rokoch (druhý akt) ozvete s cieľom zistiť jednu informáciu, hra bude brať vaše rozhodnutie spred siedmich rokov. Je to trocha zvláštne, no ešte zvláštnejšie je, že ona si vás bude len matne pamätať a na príbeh si už pamätať nebude vôbec. Prečo teda hra berie do úvahy toto rozhodnutie, to mi ostáva záhadou. V iných momentoch dokázala moja postaviť hovoriť o veci, ktorú nezažila (o presnej príčine úmrtia obete, keď pitva ešte neprebehla), prípadne o udalosti, ktorej sa nezúčastnila (prichytíte výrastkov chytať žaby a nepovedia, prečo to robia, pričom o nejaký čas neskôr vaša postava hovorí, ako bol počas omše kostol plný žiab, hoci tam nikdy nebola a s nikým sa o tom nerozprávala). Natrafil som aj na popis postavy vo vašom zápisníku, ktorý avšak dopredu spoiloval to, čo sa s ňou stane v ďalších aktoch.

Časom sa u mňa prejavil určitý pocit stereotypu, znásobený hlavne pri opakovaných hraniach. Každý akt má totiž rovnakú schému. Niečo sa stane (zámerne nehovorím vražda), dostanete deadline, vypočúvate postavy a nakoniec sa rozhodnete. V prvom akte mi to neprekážalo, potom som si však uvedomil, že to isté začínam robiť aj v druhom a treťom, pričom v treťom už dokonca ani nič nevyšetrujete. Tam už skutočne len odklikávate dialógy. Takto, táto hra je fajn na jedno prejdenie, ide o zaujímavý zážitok obohatený o prekrásny kreslený vizuál a nádhernú hudbu. Koniec-koncov, ani príbeh nie je vôbec zlý, teda s výnimkou záverečných pasáží, ktoré mi prišli dosť uponáhľané a rozpačité, a postavy majú charizmu a dobre vykreslené charakterové črty. Aj témy, ktorými sa titul zaoberá, sú hodné zamyslenia. Ak budete všímavý, spoznáte, ktoré sedliacke dievčatá zažívajú lesbickú lásku, alebo ktorí dvaja mnísi skrývajú pred svetom svoj tajný homosexuálny vzťah. Alebo nakoniec ani nie je taký tajný? Za múrmi božieho opátstva sa totiž dejú veci, ktoré takpovediac nie sú veľmi kompatibilné s kresťanským učením a ani sám opát nie je v žiadnom prípade čistý. Hra rieši dôležité témy a nebojí sa veci ukázať také, aké sú. Toto všetko je fajn a Pentiment je v rámci žánru určite dobrý kúsok, len som čakal o dosť viac z pohľadu konsekvencií a skutočného ovplyvňovania príbehu.

Viete, čo je ale paradox? Ja túto hru úplne milujem. Milujem jej štýl, milujem to, ako sa hýbe, aké ma dialógy, aký krásny má vykreslený svet, aké sú postavy živé a charakterovo odlišné. Skutočne. A to aj napriek zdanlivo priemernému skóre, ktoré vidíte pod týmto odsekom. Ja túto hru stále hrajem, a aj keď je to už štvrtýkrát za sebou, tak stále prichádzam na úplne nové veci. Tak nejako si uvedomujem, že môj názor na hru asi nebude nikdy konečný, pokým nevyčerpám všetky možnosti, neobjavím všetky najmenšie detaily. Vlastne, ak by sa dalo, teraz by som k týmto trom hviezdam predsa len pridal ešte polovičku zo štvrtej. Avšak aj napriek tomu všetkému krásnemu, čo Pentiment nepochybne ponúka, nemôžem ísť vyššie kvôli triviálnosti "úloh", ktoré vám hra predkladá. Teda, ale aspoň zatiaľ. Kto vie, čo budúcnosť prinesie, a či v hre pri ďalších hraniach neobjavím niečo, čo so mnou úplne zatočí, a či sa k tejto recenzii ešte potom nevrátim a trocha ju ešte neupravím. Holt, to je to čaro (a pre recenzentov zároveň prekliatie) hier s vetvenou hrateľnosťou a množstvom skrytých prvkov. Nateraz ale takéto skóre musí stačiť.

Naše hodnotenie

Vizuálne i herne najunikátnejší titul od Obsidianu, bohužiaľ, neprináša všetko to, čo sľuboval, a aj preto pôsobí, akoby zastal tak v polovici svojej cesty. Pentiment ukazuje svoje kvality predovšetkým vo vizuále a vo vykreslenom stredovekom svete, v ktorom sa odohráva, no jeho minimalistická hrateľnosť a len kozmetické konzekvencie rozhodnutí majúce dopad predovšetkým len na s príbehom priamo nesúvisiace NPC postavy, mi bránia v tom, aby som o hre dokázal s čistým svedomím povedať, že nemôže byť lepšia. Vzhľadom na srdce, ktoré v sebe má, by s radikálnejšími konzekvenciami, ktoré by menili príbeh, a prepracovanými zábavnými minihrami aj napr. s prítomnosťou poriadnych hlavolamov bez pochýb patrila medzi to naj v žánri. Za voliteľné vlastnosti hlavného hrdinu, vďaka ktorým sa otvárajú viaceré cesty, ako prísť k odhaleniu motívov páchateľov, a filozofický podtext celej hry ale určite palec hore.

Klady

  • krásny vizuál a hudba
  • voliteľné vlastnosti ponúkajú viacero možností riešenia problémov
  • pekný príbeh a pekne vykreslené postavy
  • postavy i prostredie sa menia s časom
  • nebojí sa tabu tém

Zápory

  • konzekvencie sú len kozmetické
  • minimalistická hrateľnosť
  • niekoľko nekonzistentných vecí

Informácie o hre

Pentiment

Pentiment 2022

 

  • Platforma: PC
  • Žáner: vizuálna novela
  • Vývojár: Obsidian Entertainment
  • Vydavateľ: Microsoft
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Microsoft

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Pavol Hirka

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk