Keď pred pár rokmi spoločnosť Atlus ohlásila, že jej RPG Persona 4 dostane spin-off s podtitulom Dancing All Night, mnohí si mysleli, že pôjde o čistý „fanservice“, ktorým sa snaží úspešnú dojnú kravu vyžmýkať až do poslednej kvapky. Nakoniec sa však z Dancing All Night vykľula solídna rytmická hra vzdávajúca hold vynikajúcim soundtrackom Shojiho Megura, ktorá zároveň uveriteľne nadviazala na pôvodný titul vlastným príbehom vo forme vizuálneho románu.
Príklad štvrtého dielu teraz nasleduje aj tretí a piaty a tak sme sa dočkali dvoch nových hier – Persona 3: Dancing in Moonlight a Persona 5: Dancing in Starlight. Na začiatok treba povedať, že Dancing in Moonlight a Dancing in Starlight sú v princípe identické hry. Obsahujú iné piesne a iné postavy, no pod kapotou ide o rovnaké tituly s rovnakými mechanizmami, systémom postupu hrou a podobne. Preto ich budeme hodnotiť ako jeden celok a vypichneme iba prípadné špecifiká.
Čo je staré
Samotné hranie rytmických častí je v princípe identické s predchodcom. Spočíva v stláčaní príslušných tlačidiel do rytmu hudby, čo je signalizované notami prilietajúcimi zo stredu obrazovky na jej okraje. Nejde o výčitku, keďže na pôvodných mechanizmoch nebolo nič zlé a žiadne veľké zmeny sme ani neočakávali. Systém je jednoduchý na pochopenie, no na vyšších obťažnostiach ponúka aj tak dostatočnú výzvu i pre najostrieľanejších veteránov žánru. Ak by sa vám aj najvyššia obťažnosť zdala ako malina, hra obsahuje aj širokú škálu modifikátorov, ktoré môžu váš zážitok sťažiť či zjednodušiť úpravou jej mechanizmov. Každý si tak vie zážitok prispôsobiť podľa svojich schopností.
Obe hry obsahujú cez dvadsať piesní zo soundtrackov pôvodných hier spolu s ich remixami, čo nie je málo, ale mohlo ich byť trochu viac. Zoznam piesní v Dancing in Moonlight je podľa mňa lepší, popovo-hiphopový soundtrack trojky sa mi k rytmickej hre hodí viac ako pomalší jazz z päťky. Väčšina remixov v Dancing in Starlight navyše pôvodné piesne skôr pokazila, zatiaľ čo v Dancing in Moonlight ich zaujímavo ozvláštnili. Samozrejme, v tomto ohľade ide skôr o moju preferenciu ako o objektívny názor. Treba uznať, že Dancing in Moonlight mohol vyberať okrem pôvodnej hry aj piesne z ďalších titulov ako Persona 3 FEZ, Persona 3 Portable či Persona Q, takže v tomto ohľade bola Persona 5 v nevýhode.
Na pozadí rytmických sekcií prebiehajú tanečné kreácie hlavných postáv pôvodných hier, menovite je to Yukari, Junpei, Mitsuru, Fuuka, Ken, Akihiko, Aigis a protagonista v prípade Persony 3, a Ryuji, Ann, Morgana, Makoto, Futaba, Yusuke, Haru a protagonista v prípade Persony 5. Tých si bežne počas hrania ani veľmi nestíhate všímať, ak ale máte potrebu si ich pozrieť, môžete si spustiť aj mód, v ktorom sa titul hrá sám a vy sa iba pozeráte na tanečné video.
Väčšina tanečných čísel spočíva v tom, že celú pieseň tancuje jedna postava na nejakej scéne známej z pôvodnej hry, no sú tu aj výnimky ako napríklad záznam zo živého koncertu či animované intrá. Hviezdou programu sú však nepochybne piesne dopĺňané spoločným tancom viacerých postáv. Obe hry obsahujú jeden videoklip pre mužskú a jeden pre ženskú časť tímu a poslednú pieseň, v ktorej tancujú všetky postavy spolu. Na videoklipoch si animátori zjavne dali záležať a najmä v Dancing in Moonlight sa mi oba veľmi páčili. V Dancing in Starlight mi dievčenský akosi nesadol, keďže sa výraznou sexualizáciou neplnoletých dievčat pre mňa prepadol do sféry nevkusu. Napriek tomu je škoda, že takéto skupinové tance boli v hrách iba tri, určite by som ich uvítal viac.
Čo je nové
Hlavnou zmenou oproti Dancing All Night je odstránenie príbehového módu a nahradenie ho akýmisi krátkymi rozhovormi postáv, ktoré sa postupne odomykajú plnením zadaných úloh spolu s kozmetickými predmetmi. Zápletka je založená na tom, že protagonisti tretieho a piateho dielu sú v spánku privolaní, aby spolu súťažili v tanci, na čo po prebudení zabudnú. Obzvlášť v Dancing in Moonlight je iba ťažko uveriteľné, že by sa postavy z dosť vážneho tretieho dielu bez výhrad odviazali na parkete. Celkovo ma táto zložka sklamala, keďže takmer všetky dialógy sa mi zdali akési neprirodzené, silené a aj snahy o vtip u mňa na úrodnú pôdu nepadli.
Hoci je pre fanúšikov skvelé vidieť postavy z dnes už dvanásťročného tretieho dielu v modernom kabáte, no v oboch nových hrách sú viac-menej iba karikatúrami postáv z pôvodných hier. To vo výsledku vyzerá tak, že Akihiko z tretieho dielu nerozpráva o ničom inom ako o proteínoch a trénovaní, Morgana z päťky sa zasa stále snaží baliť Ann a podobne by som mohol pokračovať aj v prípade ďalších charakterov. Z ich pováh sa vytratila akákoľvek komplexnosť a tak aj rozhovory medzi nimi sú také… plytké. Spravidla som tak všetky dialógy iba preletel, aby som si odomkol nové kozmetické predmety pre tanečnú časť.
Neskoršími interakciami s postavami môžete odomknúť aj prístup do ich izby, kde máte za úlohu hľadať skryté predmety, na PS4 dokonca s podporou VR. Znova, je to milý prídavok pre fanúšikov, no nič prelomové nečakajte.
Tak predsa len dojenie?
Deň pred oficiálnym vydaním Atlus predstavil aj plán vydávania sťahovateľných prídavkov, ktorý sa mi zdá mierne premrštený. Keďže hra vyšla v Japonsku už pred niekoľkými mesiacmi, už teraz je dostupný Season Pass s 30 DLC piesňami za 24,99 eur a ďalšie kozmetické balíčky za spolu 60 eur. To je podľa mňa riadna pálka, keď už samotná kolekcia oboch hier stojí asi 90 eur. Za normálnych okolností by som sa k ich cene nevyjadroval, no mám pocit, že ide naozaj o poriadne cifry, ktoré sa zdajú o to väčšie, keď spomeniem, že sú viazané na platformu. Ak si teda kúpite hru na PS4 aj Vitu, musíte si kúpiť aj DLC na PS4 aj Vitu samostatne, napriek tomu, že tituly obsahujú cross-save.
Je to iba dodatočný obsah, ktorý si nemusíte kupovať, no nedalo mi to nespomenúť, keďže jeho celková cena sa takmer rovná spoločnej cene PS4 verzií hry (a prevyšuje cenu Vita verzií).
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Galéria