Ubisoft sa učí. Fanúšikovia Destiny si možno budú pamätať, kam to Bungie dotiahlo ku koncu „života“ Destiny a ako všetko zahodilo pri vydaní dvojky. Všetky vylepšenia, všetky úpravy, proste všetko. Fanúšikovia The Division sa obávali toho istého – že namiesto toho, aby vývojári pracovali s tým, čo mali na konci života Division 1 (v tomto prípade patch 1.8), budú pracovať s… problematickou verziou hry pri vydaní. Môžem však všetkých upokojiť. The Division 2 je pokračovanie, ako má byť. Človek by povedal, že možno až príliš bezpečné pokračovanie.
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a rovno poviem, že príbeh The Division 2 je slabý, ba až veľmi zlý. Vôbec by nemal byť dôvodom, prečo túto hru hrať, pretože ak ste si ju kúpili kvôli nemu, tak to pravdepodobne budete ľutovať. Asi si toho je vedomé aj štúdio, ktoré nám príbeh vyspoilerovalo prakticky pred vydaním hry tým, že nám prezradilo, čo sa stane po prejdení hlavnej kampane. V skratke, šesť mesiacov po udalostiach v New Yorku dostane váš agent Division signál z Washingtonu. Po príchode nájde všetko v ruinách a namiesto poriadku vládne chaos samozvaných vodcov. To je potrebné upratať a popritom zabezpečiť, aby sa vírus, ktorý dostal ľudstvo tam, kde je, nešíril ďalej. Nič viac, nič menej. Samozrejme, vaša postava všetko vyrieši, všetkých zachráni, aby sa na konci aktivoval end-game obsah príchodom frakcie Black Tusk. Ale o tom až o chvíľu.
Príbeh The Division mal aj v prvom diele dve zložky – ten priamy príbeh rozprávaný cutscénami a dialógmi v misiách a „storytelling“ prostredia, ktorý bol v jednotke excelentný. Pod to spadajú ECHO nahrávky, audiology a ďalšie predmety, ktoré približujú svet a obyvateľov počas katastrofy. Lenže hlavný príbeh je slabý a slúži iba hrateľnosti. To je v poriadku, pokiaľ viete, do čoho idete. Preto vám to aj hovorím. Máte pocit, že postavy existujú iba na to, aby vám dávali questy. Nie sú ničím zaujímavé a špeciálne, nemajú zaujímavé príbehové pozadie a ani ich misie nie sú špeciálne.
Druhá zložka rozprávania je na tom oveľa lepšie, pretože bez toho, aby človek tie postavy z audiologov stretol, buduje si k nim vzťah a je voči nim empatický kvôli komplikovanej situácii, v ktorej sa ocitli. No nie je to dostatočné na to, aby to príbeh vytiahlo aspoň na solídnu úroveň. Na rozdiel od vlastných univerz ako napríklad Anthem alebo spomínané Destiny, The Division nemá ani zaujímavú históriu sveta a s príbehom sa nedajú robiť zaujímavé veci vzhľadom na to, že ide o hru, ktorá je založená na reálnom svete.
Autorom sa však podarilo využiť dejisko hry. Z Washingtonu vyžmýkali všetko do poslednej nitky. Počas prechádzania hlavných misií si pripadáte ako turista počas prehliadky mesta. Vývojári totiž umne využili prostredie a natrieskali do neho čo najviac pamätihodností a zaujímavých prostredí, ktoré sa nachádzajú aj v reálnom Washingtone, akurát tu sú prepracované pre potreby hry. Odhliadnuc od toho, že základňa je v Bielom dome, tak navštívite napríklad Lincolnov memoriál, budovu Kapitolu, Rooseveltov ostrov, Americké historické múzeum či Hotel Grand Washington. Sám som síce vo Washingtone nebol, no počul som od viacerých ľudí, ktorí ho už navštívili, že mesto je do hry zapracované vierohodne a s neuveriteľným zmyslom pre detail.
To však neznamená nič, pokiaľ je hra nudná a zlá. Našťastie, The Division 2 nudný nie je. Hoci… Ak si prečítate nadpis, určite ste sa opýtali, čo mám na mysli tými dvoma hrami v jednom balíčku. A toto je presne to, čo tým myslím. Hrateľnosť. Konkrétne tú, ktorú zažívate pred Levelom 30 a potom. Tak si poďme vysvetliť, čo tým myslím.
Ako každá looter-shooter hra, aj The Division 2 má dve fázy. Prvá fáza je dostať sa na Level 30, prežiť príbeh, splniť hlavné a vedľajšie misie a popritom si schuti zastrieľať. Lenže problémom je to, že prvá fáza hry stojí na vratkých nohách. Ako som už spomínal, príbeh za veľa nestojí. Horšie však je, že celé to navyše smrdí klasickým Ubisoft open worldom, kde odomykáte bezpečné úkryty, túlate sa po mape, plníte vedľajšie misie, ktoré sú viac-menej na jedno kopyto, a investujete svoje body do perkov, ktoré nemajú extra vplyv a navyše ich aj tak budete mať na konci hry odomknuté všetky, pretože dať hráčovi spraviť dôležité rozhodnutia je niečo, čo nechceme…
K tomu si prirátajte zbrane, ktoré majú od ideálu ďaleko, schopnosti, ktoré sú na dlhých cooldownoch a niekedy si pripadáte, že namiesto zachraňovania sveta robíte tú najnudnejšiu „busy work“ na svete. Prestrelky sa menia na šachové partie, kde čakáte, kedy konečne budete môcť aktivovať drona na liečenie, pretože všetky „lekárničky“ vám došli, zatiaľ čo vás nepriatelia obkľučujú zo všetkých strán. Apropo, umelá inteligencia nepriateľov. Asi som nezažil v hre AI, ktorá by bola tak skvelá a tak dementná zároveň. Nepriatelia vás vedia obkľúčiť, snažia sa vás obísť zboku, aktívne používajú svoje schopnosti, využívajú svoju početnú výhodu a celkovo pôsobia veľmi kompetentne. Teda do momentu, pokiaľ buď nevyjdú z krytu alebo nesmerujú k nejakému. Vtedy sa im v hlavne prepne vypínač a z inteligentných protivníkov máte proti sebe zrazu polodementné partizánske oddiely, ktoré vás nevedia trafiť na pol metra a chaoticky utekajú z miesta na miesto. Ale seriózne. Skúste nepriateľa trafiť v momente, keď sa presúva z krytu do krytu. Zrazu sa zastaví a nevie, čo má robiť – či sa má vrátiť k starému krytu alebo pokračovať k novému. Takže tam stojí ako tupelo a čaká, pokiaľ do neho vysypete celý zásobník.
Najhoršie však na tom je to, že vy ako hráč nemáte šajnu, ako sa nepriatelia „vyspia“, čo budí frustráciu. Nepriateľskí vojaci sú totiž schopní vyprodukovať neuveriteľné množstvo poškodenia v krátkom čas, čo vás naštve hlavne v otvorenom svete, kde sa musíte respawnovať v najbližšom bezpečnom úkryte, ktorý môže byť niekoľko stoviek metrov ďaleko. Takže to uzavrime tak, že umelú inteligenciu onálepkujeme ako frustrujúco nekonzistentnú.
Ale späť ku kampani. Jedinou jej záchranou je, že ju môžete hrať v kooperácii, čo vám vrelo odporúčam. Misie očividne nie sú dizajnované na hranie pre jedného hráča, a to hlavne v úvodných fázach hry. Vyhnete sa tak zlomeným ovládačom a frustrácii, čo vám pomôže, aby ste sa dostali k tej „lepšej“ časti obsahu. Drobným problémom je akurát to, že na rozdiel od hlavných misií, kde funguje matchmaking, pri hraní vedľajších misií to tak nefunguje a buď budete musieť počas putovania naraziť na dobrovoľníka, alebo aktivovať „volanie o pomoc“, ktoré vyšle notifikáciu hráčom na rovnakom serveri. V praxi to však znamená, že vám takmer nikdy nikto na pomoc nepríde.
Takže postupne prechádzate misiami, plníte projekty pre jednotlivé osady, levelujete sa, získavate novú výbavu, snažíte sa čím skôr dostať na level 30 a dúfate, že tam sa veci zlepšia. A nejakým zázrakom sa to aj stane. Je až neuveriteľné, o koľko zábavnejší je endgame oproti základnej kampani. Prostredie je síce totožné, misie sú takmer rovnaké, no aj napriek tomu máte pocit, že niečo je iné. A tým niečím iným je vaša výbava.
V momente, keď ste okolo levelu 25+, vám totiž začnú padať zlaté (high-end) predmety. Tie prichádzajú so špeciálnymi perkami, ktoré vám uľahčujú život na bojisku. Vďaka nim ste nielenže schopnejší v boji, ale môžete si trúfnuť na prechádzanie misií samostatne a nepotrebujete k tomu skupinu (hoci stále vám odporúčam prechádzať hru s troma ďalšími agentmi). Až vtedy zistíte, koľko možností pri úprave vašej postavy máte. Každá postava má totiž dve zbrane, osem slotov na výbavu, pričom väčšina slotov má ešte priestor na mody, a taktiež aj dvojicu schopností a aj tie majú priestor na mody.
Keď preto začnete byť obsypávaný zlatými zbraňami, predmetmi a modmi, budete mať skvelý pocit, pretože každý nový predmet citeľne zlepšuje vašu postavu a dovolí vám robiť niečo, čo ste predtým nemohli. A to nie je všetko! Po dosiahnutí levelu 30 dostanete prístup k špecializáciám. V hre sú zatiaľ tri a sú reprezentované skvelou snajperkou, kušou s vybuchujúcimi nábojmi a granátometom. Každá špecializácia taktiež prichádza s vlastným stromom schopností a tie sú tak rôznorodé, že budete musieť uvažovať nad tým, ktorému sa chcete venovať. Tu leží pravá zábava v The Division 2 – získavanie lepšej výbavy, ktorá vám dá vlastnosti, ktoré ste predtým nemali. Práve vďaka nim môžete následne prechádzať ťažší a ťažší obsah, získavať lepšiu a lepšiu výbavu a skladať si ideálne zbrane. Keď vám navyše ideálne zbrane nepadnú, viete si vďaka rekalibračnej stanici preniesť užitočné perky na iný kus výbavy vo vašom inventári, čo zjednodušuje hľadanie „god tier“ výbavy a dáva vám dôvod putovať po svete a hľadať materiály potrebné na craftovanie alebo rekalibráciu.
Ako som už spomínal, po prejdení kampane, ktorú nezdoláte skôr ako po dosiahnutí levelu 30 (posledná misia je zamknutá až do získania posledného levelu), sa spustí udalosť, keď do Washingtonu príde frakcia Black Tusk. Pre vás to znamená nové typy nepriateľov na zabíjanie, nový loot na získavanie, prístup k tzv. World Tiers (úrovne obťažnosti sveta) a hlavne upravené verzie už existujúcich misií. Do nich totiž vtrhli práve jednotky Black Tusk, takže budete síce prechádzať rovnakými prostrediami, ale čeliť budete úplne iným nepriateľom, čo, samozrejme, mení aj prístup k boju. K dispozícii budete mať navyše aj pôvodné verzie týchto misií, čo zvyšuje znovuhrateľnosť.
To však zďaleka nie je všetko. Repete si zopakovali Dark Zones, ktoré pracovne nazývam divokým západom hry. Anarchia je pravdepodobne slovo, ktoré by ich vystihovalo. Vo Washingtone sú dokonca tri. Každá má špecifických nepriateľov a preto každá z nich stojí za návštevu. Práve v Dark Zones vidieť najväčší pokrok dvojky oproti jednotke, ktorým je balans. Dark Zone v jednotke bola takmer nehrateľná. Kombinácia „burst healingu“, skupín, ktoré neustále gankovali a výbavy, ktorá veľmi rýchlo prešla do šialeného módu (hlavne kvôli dôrazu na sety), spôsobila, že buď ste spôsobovali utrpenie ostatným, alebo niekto spôsoboval utrpenie vám.
V The Division 2 je však všetka výbava štandardizovaná. Perky a schopnosti, ktoré spôsobovali problémy, boli z hry odstránené a hoci sa stále nevyhnete otravným gankerom, celkovo je Dark Zone oveľa lepším zážitkom. Stále prináša stres a v jednom kuse sa budete pozerať na to, aby vás niekto od chrbta nezastrelil, ale to je čaro Dark Zone. Mechanizmy sú však oveľa férovejšie a oveľa transparentnejšie. To isté vlastne platí aj pre PvP segment. Ten bol v jednotke pridaný až v pokročilých štádiách života hry a trpel presne kvôli zlému balansu. Tu je však všetko štandardizované a hoci Conflict toho veľa neponúka (dvojicu módov a zopár máp), stále je skvelé ho mať v hre pre prípad potreby.
The Division 2 však trpí syndrómom pokračovania, teda faktom, že odhliadnuc od lepšieho balansu a niektorých noviniek sa hádam až príliš podobá predchodcovi. Neviem však ako to spracovať. Na jednej strane je to pre fanúšikov jednotky skvelé, pretože vedia, čo dostanú, no na druhej strane mám pocit, že minimálne v niektorých oblastiach by si hra zaslúžila mierny pokrok. Hlavne z hľadiska dizajnu misií, ktorý sa veľmi rýchlo zmení na trojicu „zabi niekoho“, „aktivuj niečo“ alebo „obráň toto územie“. Ak ste hrali jednotku, budete ako doma, možno však až príliš doma. Áno, získavať novú výbavu je skvelý pocit, zvyšovať gear score je ešte lepší a hra je asi najkomplexnejším looter-shooter produktom za posledné roky (možno od čias Borderlands 2), no aj tak sa niekedy neubránite pocitu „been there, done that“. Niečo, čo sa konkurencii darí potláčať vďaka tomu, že ich univerzá nie sú závislé na realite a tak môžu do hry prinášať prvky, ktoré si vývojári The Division 2 nemôžu dovoliť. Je to výhra a zároveň aj prekliatie. Pretože keď vypálite do nepriateľov tri zásobníky a oni aj tak stoja na nohách, tak niekedy neviete, čo si máte myslieť odhliadnuc od toho, že „je to hra“.
Je to však krásna hra. Ponúka celé priehrštie obsahu a zaujímavých činností. O chvíľu príde Raid a navyše všetok DLC obsah bude zadarmo. Washington je navyše graficky dych-vyrážajúci, rovnako ako je aj zmysel pre detail. Tu sa perfektne ukazuje to, aký vplyv na hranie a na atmosféru má prostredie, ktoré je uveriteľné a skrýva mnoho drobností, ktoré si veľa hráčov nevšimne, no ak si ich všimnete, tak vám to dá pocit miesta, kde niekto žil a ktoré dýcha históriou. Len tak mimochodom, soundtrack je skvelý. Fakt. Nerozumiem, prečo vývojári neumožnili hráčom púšťať si jednotlivé skladby počas potuliek mestom. A len tak mimochodom číslo 2, hra stojí za to už len preto, lebo vám umožní „prevteliť“ sa do Nica Cagea a ukradnúť Deklaráciu nezávislosti. A to stojí za všetky drobné.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
The Division 2 2019
Pred siedmimi mesiacmi zasiahol smrteľný vírus celý svet, čo ochromilo celú populáciu. Počas toho, ako vírus zasiahol ľudstvo, jednotka tajných agentov The Division bola zvolaná ako posledná línia obrany. Od tej doby agenti jednotky neúnavne bojujú o záchranu všetkého, čo zostalo. Pre jednotku agentov The Division ide o najväčšiu akciu ich životov. Washington, D.C., najťažšie obraňované mesto sveta, je v nebezpečenstve, čo ponecháva celú krajinu na pokraji kolapsu. Ak bude stratené aj mesto Washington, D.C., padne celý národ. V úlohe agenta jednotky The Division, ktorý bol v akcii sedem mesiacov, ste spoločne s členmi vášho tímu poslednou nádejou na záchranu upadajúcej spoločnosti.
- Platforma: Xbox One
- Žáner: looter-shooter hra
- Výrobca: Ubisoft
- Distribútor v GB: Ubisoft
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Conquest